POSTOJE MODLITBY
POSTOJE SRDCA PRI MODLITBE
Modlitba, ako rozhovor s Bohom je viac interakciou než žiadosťou. Keď sa modlíme, nesnažíme sa zaistiť našu budúcnosť alebo budúcnosť iných, skôr sa stávame vedomí si toho, čo už bolo zaistené dokončeným dielom smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista. Nesnažíme sa získať niečo, ako by to nebolo, pretože modlitbou objavujeme to, čo už je. Keď sme si vedomí toho, čo robí náš nebeský Otec a toho, čo už existuje v Jeho realite, sme uschopnení povolávať to, čo nie je, ako čo by bolo. Potom nasleduje viera, ktorá demonštruje neviditeľné vo viditeľnom.
Písmo hovorí, že nemáme sa modliť ako pohania, ktorí si myslia, že budú vypočutí pre svoje mnohé slová. Podstatou tohto verša však nie sú slová, ale to, kto ich hovorí. Náboženstvo v negatívnom zmysle, ako systém človeka kladie dôraz na to, čo máme robiť my, evanjelium Ježiša Krista hovorí o tom, čo robí Boh Otec. Modlitebná služba je teda o skutkoch nebeského Otca a Jeho slovách, ktorých sa stávame vedomí. Je o prijímaní nie akoby sme nemali, ale odkrývaní toho, čo už máme a čo už je, čo nás uschopňuje túto realitu odovzdávať ďalej.
Výzvy k modlitbám s modlitebnými predmetmi môžu byť nápomocné ako usmernenie pre ľudí, ktorí potrebujú načrtnúť začiatok cesty. Spoločný predmet nám pomáha zjednotiť sa a zhromaždiť. Tento modlitebný predmet je však iba cestou k dverám zjaveniu, ktoré nám umožňujú vnímať, čo sa v danej oblasti deje v duchovnom svete, čo už bolo autorizované, vykonané alebo čo Boh Otec aktuálne na danom mieste robí, čo je to, s čím môžeme spolupracovať a s čím môžeme súhlasiť. Takáto modlitba zhody mení atmosféru, ako následok zjednotenia prirodzenej mysle s tým, čo je na mysli Kristovej.
Keď zaznieva trúba zvolania k modlitbám, obyčajne prichádza s modlitebnými predmetmi, že za ČO sa treba modliť. Slovo ,,treba'' však neznamená pohnúť sa z miesta strachu, že ak niečo na modlitbách neurobíme, stane sa niečo zlé. Prvotným cieľom modlitby nie je zamedziť, aby sa nestalo niečo zlé, ale rozlíšiť, čo robí Otec uprostred čohokoľvek zlého. V žalme 23 ( budem to parafrázovať ) sa hovorí, že nejaký Otcom prestretý stôl je uprostred akejkoľek nepriateľskej situácie. Možno je pre nás automaticky neprijateľná, ale my nie sme povolaní reagovať na všetko zlé čo sa deje, ale odpovedať na to, čo robí Otec. Jeho stratégiou uprostred čelenia nepriateľom nášho zmýšľania, je najesť sa z nebeských chlebov, tých slov o Otcových skutkoch.
Modlitebná mobilizácia v kontexte kultúry, ktorá sa dostáva z podávania výkonov a čerpania si identity či hodnoty z výsledkov, toho čo robí alebo nerobí je menej o skutkoch pôstov a modlitieb a viac o pozvaní k stolu spoločenstva s Otcom, kde sa sýtime tým, čo hovorí nebo, uprostred daných modlitebných prosieb. Nepoužívaj teda modlitebný predmet ako skalu, na ktorej máš pracovať s kladivkom slov svojich príhovorov ale ako sieň, v ktorej je možné objaviť bohato prestretý stôl spoločenstva s Otcom. Na stole sú lampy, vďaka ktorým uvidíš sieň daných oblastí či okolností určených na modlitby v inom svetle. V tejto radosti máš potom silu pohnúť horami, vo viere, ktorá prichádza počutím toho, čo hovorí Boh Otec.
Kultúra tohto sveta sa nás snaží tlačiť do modlitieb, keď si logicky myslí, že to treba v určitých oblastiach. Pán Ježiš však povedal, že len jedno je treba a Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme. Sedieť pri Pánových nohách a počúvať na Jeho slová. Rozpoznávanie Ježišových slov nám umožňuje vojsť do odpočinku, ktorý je opakom snaženia sa či vojny. Účinná alebo efektívna modlitba začína stelesnením opaku, toho, čo by sme chceli vidieť zmenené, zatiaľčo zmena prichádza vojdením do jednoty s tým, ako veci vidí Otec, odkrytím Jeho perspektívy v danej oblasti. Za vojnu sa nedá modliť bojovaním, pretože oheň sa neuhasí ohňom. Je to voda odpočinku a pokoja, ktorý uhasí plameň zvady a bojovania.
Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať synmi Božími ( Matúš 5:8 ). Synovstvo, na základe života Božieho Syna, Pána Ježiša Krista, je odpovedanie na to, čo vidíme robiť nášho nebeského Otca. Tým objavujeme radosť a odpočinok. Šírenie pokoja sa začína stelesnením slova, ktoré sme počuli od Otca. Stelesnenie slova však nie je o stávaní sa niekým kým nie sme, alebo obdržaní stavu, ktorý nemáme, skôr o spoznávaní toho, kým sme odjakživa boli a rozpoloženia, v ktorom sme vždy boli. Modlitba je o nachádzaní pokladov uprostred tmy a cenností v skrýšach našou prirodzenou mysľou nepochopiteľných situácií. My však nemáme iba prirodzenú myseľ. Je nám umožnené mať účasť na mysli Kristovej, vďaka ktorej prichádza porozumenie videním vecí z Božej perspektívy.
Modlitba je radostným dobrodružstvom a archeologickou expedíciou, avšak nie toho, čo už nie je alebo čo sa rozpadlo vplyvom času a zmien, ale toho, čo existuje v oblasti, kde žije náš Otec - vo večnosti. Preto môžeš byť stromom, ktorému sa darí v každom období, pretože nejde primárne o to ČO je v tvojich koreňoch, ale KDE sú tvoje korene. Tie sú zasadené pri večnej rieke ( por. Žalm 1). Týmto vedomím môžeš zakúšať neustále zavlažovanie v každom čase i priestore. Otvorená myseľ a porozumenie na to, čo robí náš nebeský Otec sú ako brehy koryta riek Božieho Ducha, ktoré cez nás tečú a ktoré môžeme smerovať na miesta, ktoré to potrebujú ( Ján 7:38 ). Čoho sa dotýka táto živá voda potom ožíva a je uzdravené.
Smerovanie vôd pokoja sa začína zjavením a výkladom slova, ktoré sú korytom, vďaka ktorému budeš vedieť kadiaľ ide rieka Božieho Ducha. Smerovanie rieky nie je o ovládaní ale spolupracovaní, pridávaní sa k tomu, čo už robí Otec. Je to jazda po Jeho prúde na ktorú nás berie Otec. Nie preto, lebo by sme vedeli niečo pridať čo nie je, ale preto, lebo On rád robí všetko s nami. Robíme Otcovi spoločnosť plavbou a On potom hovorí, čo sme urobili my. Je si natoľko istý Sám Sebou, že kredit za vypočuté modlitby priprisuje nám. Oslavujeme Otca ovocím skutkov, ktoré robí On Sám. No nie je to milé ? Robí Mu radosť umiestniť nás do centra toho, čo robí. Keď vidíme čo robí, sme nadšení a On pokračuje v melódii a hovorí, akí úžasní sme my.
Modlitba je výletnou loďou na spoznávanie oblastí rozpamätávaním sa na to, čo bolo vykonané už od počiatku vo večnosti. Je to ako prezeranie si rodinného albumu fotografií, spomienok s Otcom na to, čo urobil a čo sme urobili my. S týmto rozpamätaním sa vchádzame do vopred pripravených skutkov, ktoré urobil Otec pre nás, aby sme si ich dneska užívali. Boh je o rodine a rodina je o interakcii a spoločnom žití jeden s druhým. Podobne ako v prirodzenom svete sa prioritne nezameriavame na to, že zrazu máme používať špeciálne techniky vyjadrovania slov, aby sme sa spolu spojili, podobne aj v tom duchovnom je konverzácia spoločným životom prirodzeným javom, kedy nevedomo používívame nástroj modlitby. Nezameriavame sa teda na modlitbu ako samotný cieľ ale účel modlitby, ktorým je spoločenstvo s Bohom a jeden druhým. Dovoľ Bohu Otcovi, aby sa ťa dotkol a dotkneš sa druhých. Dovoľ Mu, aby tebou pohol a pohneš horami.
Mnoho modlitebných iniciatív v národe za iný národ ešte neznamená, že ľudia povstávajú na modlitbe. Modlitebné výzvy sa stávajú osobnými výzvami, keď brnknú na strunu duší, ktoré sú zviazané výkonmi a ktoré si čerpajú hodnotu z toho, ako veľa alebo dobre sa modlili, aby boli ospravedlnené pred Bohom, že niečo urobili. V takýchto prípadoch si nebeský Otec používa modlitebné mobilizácie nie k tomu, aby ovplyvnili iný národ, ale uzdravili srdce národa, ktorý bol zvolaný k modlitbám. Takéto modlitby netrvajú obyčajne dlho. Rýchlo zbĺknu tlakom urgencie a stresu a zhasnú uhlíkmi motivácií, ktoré začnú smrdieť dynom, tých dôvodov, prečo sme sa vôbec začali modliť. Možno z pocitov viny. Nedostatočnosti. Falošných zodpovedností. Očakávaní, ktoré sme na seba prijali. Bezmocnosti. Frustrácie. Stresu. Strachu. Vonkajšie otrasy vynášajú na povrch vnútorné zátarasy. Modlitbou to však nikdy neprestalo byť. Dialo sa však iba niečo iné, než čo sme očakávali.
Možno si čakal, že budeš meniť budúcnosť iného národa, Otec však začal premenou teba. Vedome prebiehala modlitba za iný národ ale nevedome prebiehala interakcia medzi Bohom Otcom a tebou. Modlitba vpred je teda niekedy modlitbou vzad, kedy nám Otec dáva vedieť stratégie za ČO sa modliť, ale so straatégiami aj porozumenie tomu, že PREČO a AKO. Žiadna z týchto fáz nie je menej cenná ale rovnako dôležitá. Bez ohľadu na to, v akej fáze sa nachádzaš, je to v poriadku a súčasťou tvojej cesty s Otcom, ktorý je s tebou práve tam, kde sa nachádzaš. Tak či onak, nenechajte sa oklamať vonkajším zdaním, ak máte pocit, že národ povstal do modlitby za medzinárodné veci. Nie každý zvuk je melódiou, ale orchester je zhlukom rôzne hlbokých a vysokých tónov, ktoré spoločne uvoľňujú pieseň. Nevštímajte si iba vysoké tóny a objavíte slová, ktoré Otec spieva v týchto dňoch, v kontexte modlitieb za východnú Európu.
