OČAKÁVANIA
AKO NARÁBAŤ S OČAKÁVANIAMI VO VZŤAHOCH ?
My všetci sme niekedy, vytvorili taký operačný manuál pre druhých, ako by sa mali voči nám asi tak správať. Je to kniha pravidiel, kniha inštrukcií, na ktorú sme upli svoje emócie. Keď sa potom daní ľudia prestali správať podľa našich predpisov, naše pocity, teda naša nálada bola určovaná tým, čo druhí ľudia urobili alebo neurobili. Tento operačný manuál sme mali preto, lebo sme verili, že ak sa ľudia budú správať podľa našich predstáv, konečne budeme šťastní. Konečne sa budeme cítiť tak, ako sme túžili alebo sa vyhneme pocitu, ktorý sme cítiť nechceli. Chceli sme ovládať svet vôkol nás, pretože sme verili tomu, že ak zabezpečíme, aby sa ľudia okolo nás správali určitým spôsobom, budeme sa mať lepšie. Verili sme, že zdroj nášho šťastia je to, čo sa deje navonok namiesto porozumenia, že emócie sú určované našim vnútorným spôsobom zmýšľania.
Mysleli sme si, že sme mali predsa rozumné očakávania a je pravda, že ľudia by sa skutočne mali správať rozumne. Ale to, čo si oni myslia, že je rozumné a čo si myslíme my, že je rozumné, môže byť veľmi, ba dokonca diametrálne odlišné. V takých chvíľach pomáha si pripomenúť, že to nie je v prvom rade o tom, že kto má pravdu a kto nie, ale o porozumení a prepojení, pretože každým rozhovorom ideme jeden s druhým buď za cieľom spojenia alebo odpojenia. Smerujeme k sebe bližšie alebo sa od seba vzdiaľujeme. Jedno je motivované láskou, druhé strachom. Láska vyháňa strach a platí i naopak, že strach vyháňa lásku. Kľúčom k vymotaniu sa z tohto labyrintu je porozumieť, prečo máme potrebu chrániť seba samých. Toto porozumenie nám potom umožní uvidieť či stojíme na pravde alebo na klamstve. Na základe toho budeme potom vedieť upraviť spôsob, akým treba k danej situácii pristúpiť a ako ju je teda potrebné riešiť.
Tento operačný manuál pravidiel sme však nenapísali iba pre druhých ľudí. Spisovateľmi sme sa stali ešte oveľa skôr, keď sme si knihu inštrukcií o tom, akými by sme mali byť napísali pre svoje vlastné životy. Verili sme, že ak naplníme pravidlá, ktoré sme sa naučili z kultúry svojho okolitého sveta, budeme konečne prijatí či milovania hodní. Chytili sme do ruky pero v momente, keď do nášho života vstúpila bolesť. Bolesť z presvedčenia, že ak budeme iní než ľudia vôkol nás, budeme v ich očiach menej cenní. Mysleli sme si, že nebude záležať na našej inakosti. Že ak sa nepripodobíme životnému štýlu druhých ľudí, ich spôsobu obliekania či vyjadrovania, nemôžeme predsa medzi nich patriť. Nemôžeme mať medzi nimi svoje miesto a tak sme začali prepisovať pravidlá, podľa ktorých druhí žili na svoj vlastný kus papiera. A keď už sme viac nevládali spĺňať štandardy okolitého sveta, oheň vyčerpania začal vynášať na povrch presvedčenia, ktorých nás nebeský Otec túžil zbaviť.
Prichádzať na koniec svojich síl, čo sa niekedy prejavuje frustráciou a stratou chuti k snahám meniť iných či napĺňať svoje vlastné štandardy, je návratom k Autorovi, ktorý nás stvoril všetkých jedinečných a vzácnych. Je to pozvanie k porozumeniu originálneho dizajnu, čím sa od iných líšime a čím svietime iným svetelným spektrom. Objavovanie jedinečnosti seba či druhých ľudí nám umožňuje prestať diktovať, čo by sme mali my alebo druhí robiť a začať tak spoznávať hlbiny plné krásy v srdciach všetkých zainteresovaných. Je to preto, lebo sme neboli stvorení aby sme nadizajnovali to, kým by sme mali byť, ale po objavení pomenovali to, kým už sme a kým sú už sú ostatní. Náš nebeský Otec to už raz a navždy nazval ako ''veľmi dobré.'' Môžeme sa preto k Nemu pridať ponáraním sa do intimity spoznávania zákutí svojho srdca i vnútra druhých ľudí. Je to bod, v ktorom záleží rovnako na oboch. Je to miesto opustenia vojny toho, kto má a kto nemá pravdu, pretože sa s detskou zvedavosťou púšťame do dobrodružstva hľadania vzácnych pokladov.
K vyhláseniu konca vojny nedošlo zdvihom bielej vlajky, po ktorej vznikol vo vzťahu jeden víťaz a jeden porazený. Skončila sa rozhodnutím oboch strán zložiť dokumenty, ktorými sme hodnotili a súdili svoje výkony, operačné manuály, ktorými sme sa nevedomky snažili naplniť svoje nenaplnené potreby. Vojna sa skončila uvedomením si, že v každom vzťahu sú len dvaja víťazi. Pretože v každom vzťahu sú dvaja ľudia hrajúci za rovnaký tím, dvaja ľudia, ktorí ťahajú za jeden povraz. Sú si rovnocenní, pretože na potrebách oboch strán rovnako záleží. Spolupracujú na ich naplnení s porozumením, že každému sa ujde dostatok, že každý má priestor k vyjadreniu toho, po čom túži, zatiaľčo druhá strana má príležitosť odpovedať naplnením danej potreby. Títo dvaja ľudia sa už viac nedelia na ,,ty verzus ja. '' Začali žiť na spoločnom území, ktoré sa volá: ,, o nás a my.'' Prestali deliť svoje životy na moje a tvoje problémy, pretože uvideli, že je lepšie niesť bremená spoločne, že je výhodnejšie pomáhať si, čím sa jarmo stáva ľahším pre obe strany.
Tí však, ktorí majú potrebu dominovať a zatiaľ nevedia ako zdravým spôsobom odkomunikovať svoje potreby, obyčajne idú horúčkovito za naplnením toho, čo si myslia, že im chýba. Z druhého človeka urobili zdroj svojho naplnenia a tak sa ho snažia donútiť k tomu, aby im niečo dal. Je to preto, lebo sa boja nedostatku. Zaberajú potom veľký priestor vo vzťahu, pretože si myslia, že inak sa im neujde dostatočne. Takáto osoba však nevyhráva, pretože druhá strana obyčajne i naďalej obviňuje a sa kvôli tomu bráni a hnevá. Tento dominujúci človek je však v skutočnosti porazený, kvôli všetkému tomu odpojeniu, ktorým svojim správaním dopomohol. Nie je to koniec sveta, ale pozvánkou k porozumeniu zákulisia scény jeho vonkajšieho správania. Čo je tá potreba, ktorú sa snaží naplniť, akurát, že zatiaľ nepozná lepší spôsob ako na to ? Čomu verí, že mu chýba ? Prečo si to myslí ? Odkiaľ to vychádza ? Kedy v minulosti sa takto cítil po prvýkrát ? Takéto otázky a im podobné sa môžu stať kľúčom k porozumeniu toho tzv. ''PREČO'' za tým, že ''ČO'' sa to deje, čo možno nevieme zastaviť, zmeniť alebo bez súvislostí zatiaľ pochopiť.
Keď sa nám niečo na tom druhom nepáči, namiesto toho, aby sme sa ho snažili zastaviť či zmeniť ponižovaním, obviňovaním, súdom, kritikou, hnevom či trestaním mu môžeme klásť otázky, ktorým sa nám naskytne príležitosť prečítať si príbeh, ktorý ho doposiaľ formoval. Poznanie minulosti človeka, ktorý stojí pred nami nám umožňuje zmeniť postoj i prístup, ktorým odpovedáme na jeho potreby. Za každým neželaným správaním je totiž volanie ľudského srdca po niektorej zo základných potrieb, ktoré máme my všetci, či už si ich priznávame alebo nie. Či už si ich uvedomujeme alebo nie, existujú na dne našej bytosti. Inými slovami povedané, očakávania sú jednoducho naše potreby, ktoré vieme alebo zatiaľ ešte nevieme odkomunikovať zdravo či správne.
Medzi tieto základné ľudské potreby patrí:
1. NALADENOSŤ: túžime, aby bol niekto na nás naladený. Aby sme boli niekým videní, počutí, poznaní, porozumení, docenení...
2. LÁSKA: túžime, aby sa z nás niekto tešil, aby nás oslavoval, potvrdil. Aby sme v niekoho očiach boli hodnotní, cenní...
3. BEZPEČIE: túžime cítiť istotu, stabilitu, ochranu, zabezpečenie...
4. VÝŽIVA: túžime po úteche, vyučovaní, po hre, hravosti, aby boli ľudia s nami trpezliví...
5. MOC: máme hlas, na ktorom záleží, potreba cítiť sa zdravo, silne, zmocnene...
6. SPOJENIE: túžba niekam patriť, byť chcený, intimita, ku ktorej dochádza z jednej strany na druhú a naspäť, pocit, že sme dostatoční...
Zdravý spôsob komunikovania svojich potrieb je
jasný a priamy, aby si druhý človek nemusel domýšľať, čo by sme chceli alebo nám čítať myšlienky. Keď hovoríme o tom, čo potrebujeme otvorene, zabraňujeme nejasnostiam, ktoré by mohli viesť k zbytočným nedorozumeniam. Takýmto spôsobom chránime spojenie s ľuďmi v našom živote tým, že komunikujeme to, po čom túžime v dôvere. Takáto jasná komunikácia si vyžaduje určitú mieru zraniteľnosti a pokory, ktorá nám však umožňuje zažiť nasýtenie na miestach, kde sa cítime byť hladní. Tento spôsob takisto komunikuje úctu druhej osobe, pretože ním vyjadrujeme, že nemáme problém jej otvoriť či zveriť to, čo je v našom srdci. Podporujeme tým spojenie a prehlbujeme priateľstvo s človekom, s ktorým takto komunikujeme. Prepojenie silnie a je vyživované, kedykoľvek sa dokážeme zveriť druhému s tým kým sme, s tým, čo prežívame či potrebujeme.
Zdravý spôsob komunikovania svojich potrieb je taktiež
odvážny a slobodný. Nie je v strachu utiahnutý, dúfajúc, že ten druhý sa dovtípi, po čom duša piští. Nebojí sa vyjsť tak povediac s ,,kožou na trh,'' pretože sa nebojí odmietnutia, možnosti, že by druhý človek odmietol danú potrebu naplniť. Je slobodný a tak prináša slobodu do vzťahu s druhým. Táto sloboda zabezpečuje možnosť voľby, kedy si tá druhá strana môže vybrať či na danú potrebu odpovie svojim áno alebo či povie nie. Na obe možnosti má právo a nie sú vôbec menej cenné. Každý človek má svoju kapacitu i aktuálne rozpoloženie, v ktorom môže vládať na danú potrebu odpovedať kladne alebo záporne. Buď úplne alebo so sľubom, že by vedel pomôcť v inom čase. Schopnosť dať ľuďom túto mieru slobody vychádza z poznania, že naplnenie našich potrieb nie je limitované človekom pred nami. Máme v našom tíme ešte nášho nebeského Otca, Pána Ježiša, Svätého Ducha, seba samých, iných ľudí i mnohé ďalšie spôsoby, ktorými môže byť o nás postarané.
Napokon, je nám zasľúbené, že naše potreby budú naplnené podľa bohatstva Božej slávy v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi ( list Filipanom 4:19 ). Vďaka Mu za to, že nebudú naplnené podľa našej chudoby, ani toho, čím disponujeme my, teda našej kapacity. Nebeský Otec nám sľubuje, že sa o naše potreby postará priam kráľovsky. Podľa bohatstva slávy, ktorú daroval Svojmu Synovi. On nás umiestnil v Svojom Synovi, ktorý je v Otcovom náručí. Aj my sme tam schovaní ako Jeho vlastné deti. A ktorý Otec by sa automaticky nepostaral o to, čo potrebujú Jeho synovia a dcéri ? Ba dokonca hovorí, že nám dá viac, než sme schopní si predstaviť či prosiť. Jeho dobrota presahuje naše očakávania i všetky naše najkrajšie sny. Jeho miera, ktorou meria je natlačená, natrasená, vrchovatá ( Lukáš 6:28 ). Predstavujem si to ako z rozprávky ,,Hrnček var,'' v ktorej sa kaša zabezpečenia nemíňala a neprestávala sa dopĺňať. Neubúdala ale rástla. Bolo jej dostatok pre jednotlivca, rodinu i celú dedinu. Tak nejak si predstavujem nášho nebeského Ocka. On má totiž dosť, aby naplnil každú našu potrebu a urobil nám radosť. Vďaka Nemu je tu dosť pre všetkých.
Na záver Ti poviem ešte jedno tajomstvo. Ak by si náhodou nechcel odkomunikovať nejaké svoje potreby druhým ľuďom, zdôver sa s nimi svojmu nebeskému Otcovi. Postav sa do pozície očakávania na Jeho vernosť, že On je ten, ktorí vidí a dá Ti všetko, čo Ti treba spôsobom a v čase, ktorý si vyberie, ktorý uzná za vhodné. Nechaj sa prekvapiť a nechaj sa obdarovať Bohom, ktorý Ťa vidí. Budeš požehnaný a zažiješ skúsenosť toho, že On je ten, ktorý o Tebe vie a ktorý na Teba myslí aj vtedy, keď sa zdá, že druhí ľudia nie. Vyskúšaj tento experiment. Skús nebeského Otca a zaži, že On túži byť dobrý aj k Tebe. Toto je to jediné ľudským očiam neviditeľné očakávanie, ktoré je dovolené a bezpečné. Odkomunikované je tiež, iba na inej rovine. V modlitbe srdca, ktoré vyslalo volanie od hlbiny k Hlbine. Tam oči neba vidia všetko, čo Ti treba. A bude to naplnené. Lebo On taký proste je.
