OTÁZKA NOVÝCH UČENÍ
KOMPAS k zorientovaniu sa tvárou v tvár novým veciam
Je niekoľko prúdov nových učení, ktoré prichádzajú na Slovensko práve v tomto období,
i keď tu vždy boli nejaké nové učenia, ktoré prichádzali, pretože my všetci rastieme
a učíme sa takisto aj jeden od druhého. Nie všetko, čo sa deje v cirkvi je vždy z Boha ale so všetkým sa dá jednať v Ňom, teda Jeho, Božím spôsobom. Vieme, že v skutočnosti nie je nič nové pod Slnkom, čo zahŕňa aj učenia. Môže to byť nové iba našej miere poznania, ale nie Duchu Svätému, ktorý žije v nás a ktorý pozná všetky veci. Mojou zodpovednosťou nie je povedať, ktorý prúd je pravdivý a ktorý falošný. Vo všeobecnosti ale chcem povedať toľko, že niekedy nemáme problém vydať zvuk varovania bez preberania osobnej zodpovednosti. Ľudia sú vyvlačovaní k novým veciam von preto, lebo niekedy nezakúšajú čerstvosť nového alebo niečoho viac vo vnútri, tam kde boli, čo nie je na odsúdenie ale príležitosťou k zdravej sebareflexii. Na druhej strane, jednotlivci zatiaľ nie sú zrelí, ak sa nechávajú strhnúť vlnou každej novej populárnej, duchovnej módy.
Ak to s nami ľahko hne, keď nám zvonka niekto ponúkne sladkosť, je na stole potreba po výchove. Bez ohľadu na to, ako sladko to môže chutiť, naše duchovné kráčanie nemôže byť hýbané či vedené iba duchovnými skúsenosťami či sľubmi po sladších veciach. Každý zdravý rodič dáva deťom stravu, ktorá pozostáva nie iba z mlieka s medom, ale taktiež zeleninky a mäsa v bázni Božej. Výraz našej tváre nie je primárne dôležitý, keď je nám servírovaný plný pokrm v hojnosti, pretože jeho živiny nám pomáhajú zdravo rásť a dospievať v Božích veciach, nie akoby sme mali niečoho nedostatku, ale v progresívnom zjavení od slávy do slávy. Nemôžeme súdiť ľudí, ale môžeme rozlišovať, čo je a čo nie je pravdivé, pretože aj Sám Boh je mečom, oddeľujúcim jedno od druhého. Tento článok nie je ani zelenou k upodozrievaniu každej novej veci, ktorá sa nám dostane do uší, ale pozvaním do zrelosti synovstva, ktorá miluje všetkých a zároveň správne podáva slovo pravdy ( 2 Tim 2:15 ).
Existuje však čas, že podobne ako biologické, tak i duchovné dieťa do určitého veku pije iba mlieko a môže odchádzať preč, keď zakúša nedostatok takého pokrmu v domácom prostredí. To však nie je ospravedlnenie, keď je čas, aby niektorí ľudia vyrástli a postupne sa stávali tými, ktorí začínajú kŕmiť iných. Rast si však ako ľudia nevieme vypôsobiť sami. Je napísané, že to Boh dáva rast ( 1 Kor 3:7 ) a všetko pod nebom má svoj čas ( Kaz 3:1 ). Ak sa za mlieko v našom porozumení považuje Božia láska, chcem povedať, že z potreby po Božej lásky nikdy nevyrastieš a ani vyrásť nemáš. Je to posolstvo, ktoré nikdy nezostarne a ktoré potrebovať nikdy neprestaneme ako vzduch, ktorý dýchame. Pri rozlišovaní nových učení si môžeme pamätať, že čo je nové, nemusí hneď automaticky znamenať, že to je aj zlé. Nové, môže jednoducho znamenať iné, pozerajúce sa na vec
z iného uhľa pohľadu. Keď nové predstavuje nesprávne, je tu opäť Otec svetiel a láska.
Keď veríme, že Boh Otec sedí v kŕči na tróne, ustarostení o to, čomu veríme, budeme kontrolovať ľudí a snažiť sa ich zastaviť či rozširovať strach, komu sa treba vyhýbať varovaniami. Samozrejme, že niekedy je dobré chrániť špeciálne deti, ktoré ešte nevedia vyhodnotiť, čo je správne a potrebujú vysvetlenie rodiča, ktorý im ukáže smer. Čo s tým urobia, je samozrejme na nich. Konanie motivované strachom vytvára rozdelenia plus zasieva strach z oklamania v tých, ktorých sa človek snaží ochrániť. Povedzme si však narovinu, že niečo také, ako nulové zavedenie ani neexistuje. Vo všeobecnosti sme my všetci do nejakej miery oklamaní. Keby sme neboli, neboli by sme potrebovali Ducha pravdy, so zasľúbením, že nás vovedie do každej pravdy ( Ján 16:13 ). Boh Otec však od nás nevyžaduje najprv poznanie všetkej pravdy skôr, ako budeme mať s Ním vzťah. Je to práve vzťah s Ním, ktorý nás vovádza do každej pravdy, ktorej poznanie nás vyslobodzuje. Spoznávanie pravdy nechce, aby bolo pre nás kŕčovitým trápením ale dobrodružným objavovaním. Verím, že ako Jeho deti, sme povolané odrážať Jeho srdce v jednaní jeden s druhým. Keď počas nášho chodenia s Bohom uhneme, On nás nezatracuje ani nevyháňa, ale skrz konverzáciu pozýva k zmene zmýšľania. Učeníci na ceste do Emauz zle interpretovali čo sa stalo okolo smrti Pána Ježiša. Mysleli si, že je už po Ňom. Napriek tomu, čo si mysleli, že je pravda, On s nimi kráčal a kládol im otázky, kým neprezreli vďaka Láske, ktorá im otvorila oči.
Je rozdieľ mať lásku k pravde a komunikovať pravdu v láske. Keď je našim cieľom mať pravdu, budeme ochotní robiť radikálne rozhodnutia za cenu straty vzťahu, pretože nám ide o to, kto je správny. Výsledkom takéhoto jednania je však často rozdelenie a zranené srdcia. Otec sa ku nám skláňa, ale nie preto, aby nás v prvom rade napravil, ale preto, aby nás najprv poľúbil. Dokonca aj na príklade Pána Ježiša, ktorý naprával 7 cirkevných zborov v knihe Zjavenia vidíme, že Jeho prvým cieľom bolo prejaviť lásku. Ľudia sú ochotní prijímať slovo nápravy len do takej miery, do akej sa cítia v bezpečí. Slovo nápravy prejde z jednej strany brehu na druhý len po takom moste, ako silná je dôvera vzťahu medzi dvomi ľuďmi, cirkvami či hnutiami. Ovocím konfrontácie bez vzťahu, lásky a dôvery sú často zranené, zatvrdnuté a ešte viac zavrené srdcia. Ľudia sa dnes boja nemať pravdu či byť prichytení v klamstve, pretože sa boja kritiky, súdu, neprijatia či dokonca zavrhnutia. Keď niekto nezdieľa rovnaké presvedčenia, myslíme si, že nemôže byť okolo nás, pretože by nás nainfikoval vírom zavedenia. Nikto nás však nemôže ovplyvniť bez toho, aby sme to my dovolili. Veríme viac v silu bludu ako v Otcovu moc zachovať nás v pravde ? Ak by Pán Ježiš nevedel, že Jeho modlitba bude vypočutá, nebol by sa modlil za svojich učeníkov k Otcovi, aby boli posvätení v pravde. Inak povedané vedel, že potrebujú byť od niečoho v pravde oddelení ( slovo posvätiť znamená oddeliť ). Videl ich reálne takých, akí boli, čo Ho neviedlo k odchodu od nich, ale príhovoru za nich.
Keď si márnotratný syn vypýtal dedičstvo, otec nepokarhal spôsob jeho zmýšľania. Sme často priťahovaní k tomu, čomu už dávno veríme. Potom nás zaviesť nemôže nič. Vonkajšie učenie iba zrkadlí zavedenie, ktoré v nás už dávno bolo. Možno sa netýka zdielaných slov, ale dôvodov, prečo sme sa na danú cestu vôbec vybrali. Márnotrarný syn bol sirotou vo svojom zmýšľaní ešte skôr, než to dokázal svojimi skutkami. Vybral sa na cestu, ktorou prechádzal procesom objavovania pravdy. Otec mu nepovedal, čo je na ňom zlé skôr, než syn aj tak urobil svoje rozhodnutie. Nechal ho odísť. Je možné, že Boh je tak veľký, že nie je nervózny ani z našich potuliek ? Kráľ Dávid povedal, že keby zostúpil hoc aj do podsvätia, aj tam nájde Boha a keby zašiel aj k najvzdialenejšiemu moru, aj tam by ho doviedla Jeho ruka ( Ž 139:8-9). Je možné, že Otec dopúšťa, aby prichádzali do našej krajiny nové učenia, pretože Jeho cesty sú vyššie ako naše cesty a Jeho myšlienky sú vyššie než naše ? Jednou z foriem ochrany, ktorou Boh jedná je, že nás vystaví navonok niečomu, čo zjaví stav nášho vnútra. Ak jednáme z miesta strachu, nevidíme celú pravdu, ani určitú pravdu v pravom svetle, pretože strach hovorí o prítomnosti klamstva v našom vnútri a je pravda, že len v Jeho svetle, svetlo vidíme. Keď si svoju identitu čerpáme z pravdy doktríny, bude to nami mávať kedykoľvek príde vietor niečoho nového, čo však máva iba našimi presvedčeniami, ak zatiaľ nevieme, kým sme v Kristovi.
Čo sa týka rozlišovania, zrelí kresťania sú schopní uvidieť Boha vo všetkom. Boh je Bohom nového. On dáva čerstvú mannu a každodenný chlieb z ,,piecky Svojej kuchyne.'' Ak nám nie všetko vonia, sme schopní rozpoznať na ľuďoch Boží dar a povolanie, v ktorom prúdia, hoc zatiaľ nie úplne posväteným spôsobom ? Nebuďme hneď rýchli do vyhadzovania bábätiek aj s vaničkou. Dokážeme rozpoznať tému, ktorú Boh zdôrazňuje
aj zabalenú v špinavom obale ? Sám náš Boh sa narodil do maštale. A keď posudzujeme maštal, hovoríme iba o hnoji, alebo dokážeme povedať aj niečo pekné o ľuďoch, ktorí
sa v nej hýbu ? Všetko môže slúžiť na dobré a v každom čase je múdre si klásť otázku,
k akému dobru si Boh používa každú situáciu. Aj táto som presvedčená, že slúži k zretiu cirkvi, pozvaniu k úprimnosti k sebe samých alebo druhým, prehodnoteniu priorít ( láska alebo pravda ) a učeniu sa zdravej konfrontácii, ktorá zjavuje Otcovo srdce plné lásky. On nehľadá ako zahubiť, ale ako zachrániť. Myslíte si, že Mu záleží iba na tých, ktorých treba pred falošnými učeniami chrániť ? Alebo aj na tých, ktorí ich horlivo učia ?
Skôr, než sa apoštol Pavol obrátil k skutočnej pravde, učil učenia, ktorých ovocie bolo vraždenie inak veriacich kresťanov ( aj my si potrebujeme dávať pozor, aby sme neboli novodobými farizejmi, ktorí slovne vraždia inak zmýšľajúcich kresťanov našej doby, i keď je vždy dobré vedieť či je dané nové iba iné alebo aj zlé). Pán Ježiš Pavla uvidel inými očami. Bol pre Neho dostatočne vzácny, aby sa k nemu sklonil. Prejav lásky pomocou otázky spôsobil, že Pavol spadol z náboženského koňa výšky svojich presvedčení. Pán Ježiš prišiel navrátiť zrak slepím. V niečom nám všetkým. Také sú spôsoby synovstva, ktoré zjavujú Boha Otca. Ak si myslíme, že máme lepšiu pravdu, nehovorí to o tom, že máme väčšiu cenu či hodnotu než druhí , ale väčšiu zodpovednosť slúžiť iným, aby aj oni mohli byť zadarmo tam, kde sme boli milosťou vzatí my. Nebolo nám dané viac, aby sme sa od druhých odtrhli v sirotskom zmýšľaní, ale potiahli jeden druhého navzájom. Sami pôjdeme rýchlejšie ale len spolu zakúšame plnosť, pretože sa navzájom potrebujeme.
Pán Ježiš nikdy neslúžil akoby mal navrch, z miesta nadradeného postoja. Opásal sa zásterou a slúžil zdola, umývajúc iným učeníkom nohy, vodou slova.
Používanie meča pravdy, ktorý oddeľuje pravé od falošného nie je pozvaním k tvrdosti. Sme povolaní byť jednoznační ale nie tvrdí, poznajúci základné učenie viery a isto nie bezbrehí, poznajúci cestu ale nie chodiaci v náboženských limitáciách ( keď hovorím o náboženstve, myslím pod tým negatívny systém človeka, ktorý nie je biblický).Nesprávne zaobchádzanie s mečom slova vedie k poškodeniu duchovného sluchu, čo potom iba Syn alebo človek kráčajúci v synovstve dokáže napraviť. Skutočné používanie meča pravdy nezanecháva ľudí krvavých, v odsúdení alebo depresii. Správne ošetrenie vedie
k životu a pokoju, ktoré sú ovocím spravodlivosti, teda aj spravodlivého jednania. Milujem cirkev nášho Pána Ježiša Krista. Prijala som pozvanie zjavovať srdce nášho nebeského Otca. Verím, že práve On sa na nás nepozerá ako na tábor 1# a tábor 2#. Tábor jednotiek, ktoré majú vo všetkom pravdu a tábor dvojek, ktoré nie sú v našich očiach dostatočné, lebo v niečom ešte neprezreli. V skutočnosti, niečo nevidíme ešte my všetci. A Otec vidí svojich synov a dcéri. O koľko by sa zmenilo naše jednanie jeden s druhým, keby sme sa na druhých vrátane iných cirkví a hnutí, pozerali ako na Jeho deti ? Rodina nedelí problémy na môj a tvoj, ale vlastní výzvy ako svoje vlastné. Aj v Božej rodine, z pohľadu jednoty, sme povolaní niesť bremená jedny druhých a tak naplniť zákon lásky.
Oddeliť sa a nemať s druhými nič spoločné je najjednoduchším spôsobom, ako sa zbaviť zodpovednosti. Je to široká cesta pohodlnosti, ktorá vedie do záhuby vzťahov, prepojení. Zostať oddelení od toho, čo nepovažujeme za správne vždy môžeme, ale to nemusí vždy definovať existenciu vzťahov. Samozrejme, že nemusíme kráčať životom s každým, ale my všetci môžeme s niekým. Nedá sa riešiť všetko, ale každý z nás môže urobiť niečo. Niekedy je riešením poznať svoje miesto, mieru svojej zodpovednosti a ostatné nechať prejsť cez sitko. Nevšímať si. Niektoré učenia nemusia preniknúť do nášho vnútra. Môžeme ich nechať, aby nás obišli, ako voda kameň. Prílišné zdôrazňovanie lásky nad pravdu vedie k bezzákonnosti a prílišné zdôrazňovanie pravdy nad lásku vedie k zákonníckosti. Zákonníci boli ľudia, ktorí sa oddeľovali od jednotlivcov a skupín ľudí v mene toho, čomu verili. Nechceli sa nechať zašpiniť tým, čo žili druhí. Zašpiniť nás môže avšak iba to, čomu svojou vierou dávame moc. Pán Ježiš bol stelesnením pravdy. Zostával v životoch iných a Jeho dotyk činil malomocných čistých. Čistému je všetko čisté a nečistými nás nerobí to, čo je vôkol nás ale čo vychádza z nás. Ak budeme veriť, že presvedčenia iných ľudí nás môžu ovplyvňovať mimo našej kontroly, budeme žiť
v strachu a budovať si sebaochraňujúce múry. Strach je vždy zameraný na seba a ničí kontakt s ľuďmi, ktorí sú iní ako my. Dovoľme Otcovi milovať miesta, kde sme tvrdí voči sebe samým. Miesta, kde máme pocit, že sme ešte nedozreli či nedorazili do cieľa. Touto cestou budeme vládať, mať milosť a lásku k iným, aj k tým inak zmýšľajúcim. Každý chlad sa vytratí vo svetle Otcovej lásky. Napokon, to je to, čo všetci pod vrstvami všetkého, túžia prijímať a druhým dávať.
