KEĎ DÁVAŠ, ALE NEMÁŠ ODKIAĽ PRIJÍMAŤ
Poznáš ten pocit, keď dávaš druhým všetko možné, ale niet toho, kto by dal niečo tebe ?
Zlaté pravidlo hovorí, že ako chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Keď vidíme, že chýbajú vzťahy, snažíme sa sadiť to, po čom túžime, aby vzklíčilo. Začíname sa o ľudí zaujímať, pozývať ich na kávu či iniciovať spoločenské akcie. Naša motivácia však vydrží častokrát iba dovtedy, dokým sa nezačneme cítiť unavení. Dokým si neuvedomíme, že naše vzťahy sú jednostranné. A že naše kontakty utíchajú v momente, keď sa k druhým prestávame vystierať. Čo robiť, keď sa snažíš robiť všetky tie správne veci, no napriek tomu majú ľudia o teba záujem iba dovtedy, dokým pre nich niečo robíš a dokým iniciuješ spojenie či stretnutie iba ty ? A čo vtedy, keď si do vzťahov s ľuďmi investoval veľmi veľa, no oni ťa napriek tomu náhle alebo časom aj tak opustili ?
Časťou tejto témy je, že druhí ľudia sa od nás niekedy potrebujú vzdialiť, kvôli oblastiam, v ktorých sme ešte pod zákonom, v ktorých veríme, že potrebujeme dosahovať určité štandardy ( = malo by to v mojom živote vyzerať takto a takto ). Ideály ohľadom vzťahov sa však niekedy môžu stať modlami a potom kameňom úrazu, o ktorý sa podkýňame. Vo všeobecnosti platí, že je dobré mať obojstranné vzťahy. Problémom je, keď sa tieto vzťahy snažíme používať k tomu, aby sme si vyplnili diery nedostatku lásky, prijatia či pozornosti, ktorú sme nedostali niekedy v minulosti, počas nášho detstva. Ľudia potom z nás cítia to hladné dieťa a podvedomé nároky, pred ktorými potom začnú utekať. Je to však zrkadlo nášho vlastného úteku, pred tými časťami našej duše, ktorým potrebujeme dopriať zdravým spôsobom to, čo v ranných štádiách detstva dostali nedostatočne.
V prvej polovici procesu budovania obojstranných vzťahov preto jednáme najprv s našimi
- presvedčeniami: klamstvami, ktorým sme uverili o sebe samých niekde v minulosti. V našich vzťahoch sa totižto neprejavuje to, čomu si prajeme veriť, ale to, čomu v skutočnosti veríme. Preto ak túžiš zistiť, čomu skutočne veríš, pozri sa na to, čo sa deje v tvojich vzťahoch navonok. Máš pocit, že ľudia nevyhľadávajú tvoju prítomnosť sami od seba ? Zamysli sa, či náhodou neveríš klamstvám ako: nie som hodný záujmu, nezaslúžim si dobrých priateľov, nie som vzácny, som dobrý iba na...
- motiváciami: v prvej fáze budovania druhým obyčajne dávame z nesprávnych motívov. Napríklad, aby sme získali niečo naspäť. Niečo za niečo. Sejba motivovaná nedostatkom je nasledovaná žatvou nedostatku. Sejba a žatva nie je o tom, že zasejem a zožnem pšenicu. To, čo v skutočnosti žneme, sú následky našich motivácií, v ktorých sme sadili. Naše vonkajšie situácie nám potom pomáhajú odkryť naše motivácie, aby sme s nimi mohli jednať. Dával si druhým nezištne ? Alebo aby si niečo získal ?
Naše vonkajšie okolnosti nám obyčajne zrkadlia to, s čím potrebujeme jednať v našom vnútri. Ak sa cítime odmietaní či nevyhľadávaní, sprostredkuje nám to príležitosť jednať s niečím disfunkčným v našom vnútri. Obnovenie tejto oblasti je nasledované úpravou vonkajších okolností, pretože už v nás nie je nič, čo by sme na danom mieste potrebovali upraviť. Ľudia zrazu začnú k tebe prichádzať, pretože neuzdravená časť z tvojho detstva ich prestala potrebovať. Keďže si prišiel na miesto úplnosti, plnosť toho, po čom si vo vzťahoch túžil sa zrazu začne prejavovať v tvojom živote navonok.
V druhej časti tohto procesu, keď je naša myseľ obnovená, si už viac nevšímame to, čo nám chýba, čo nám druhí ľudia nedávajú naspäť. V tomto bode v nich nachádzame seba. Keďže už so sebou nebojujeme, keďže sme sa prijali a zmierili so sebou samými, začína sa to prejavovať na úrovni našich vzťahov.
Keď sme sa prijali, môžeme rozpoznávať rôzne verzie seba samých v druhých, podľa úrovne, na ktorej momentálne sú, bez toho, že by sme sa cítili okrádaní alebo nespokojní, pretože v našom srdci už viac nie je nič čo potláčame. V neprítomnosti spúšťačov z minulosti dokážeme nebrať veci osobne, pretože naša identita či hodnota už viac nie je definovaná tým, čo pre nás druhí ľudia robia alebo nerobia. V tomto bode rozumieme už nie iba intelektuálne ale aj emocionálne, že ich neaktivita voči nám nemusí mať s nami nič spoločné ( môže ísť napríklad iba o rôznosť v hodnotách, obdobiach či aktuálnej časovej kapacite ).
O svojich potrebách však môžeme hovoriť, svoje túžby a sny o vzťahoch môžeme komunikovať. Predstaviť ľuďom niečo, čo možno doposiaľ nepoznali, čo doposiaľ možno nezakúsili alebo nad čím sa možno iba nezamysleli. Špeciálne ak žijeme v kultúre zameranej na výkon, dosahovanie výsledkov a nie na intimitu či budovanie vzťahov. Aj takto môžeme budovať víziu, ktorú nesieme pre vzťahy, aby aj tie zjavovali nebo na zemi.
Namiesto skrytých očakávaní potom môžeme komunikovať svoje túžby formou ponuky. S otvoreným postojom bez podmienok - či už to človek príjme alebo nie, vieme, že budeme v poriadku, lebo nie sme na danom človeku závislý ani ním limitovaný. Úspech totiž nemusí znamenať množstvo vzťahov, ale pár Bohom daných, pár takých kvalitných. Niekedy sme sklamaní, keď naše vzťahy nespĺňajú určité štandardy, keď ich škatuľkujeme predstavami, kým by tí druhí pre nás mali byť alebo ako by vzťah s nimi mal vyzerať. Kľúčom je niekedy dovoliť im organicky sa vyvíjať a dovoliť nebeskému Otcovi, aby On definoval o čom náš vzťah má byť. Podobne ako keď dieťa rastie v maternici a nejaké obdobie nie je jednoznačné či ide o chlapca alebo dievča, rovnako niekedy chvíľku trvá, kým sa identita v našich vzťahoch vykryštalizuje. Kým sa ukáže, kým sme v živote jeden druhého podľa Božej vôle.
